Sedím na okraji vane
zatiaľ čo si žehlíš vlasy.
Neviem sa vynadívať na ne,
aj keď ich zradí vlhkosť,
predsa rámujú tvoju tvár a v nej je toľká sladkosť.
Sedím na tvojej posteli.
Ty sedíš vedľa mňa, snáď zostaneš.
Tvoje ruky sa zachveli,
a zrazu všetka nádej zomiera,
moje srdce opäť úzkosť zoviera.
Miestnosťou znejú tóny klavíra,
„Melanchólia lásky“,
aká irónia.
Tvoje prsty na klávesoch sú také ladné,
takmer zabudnem, že tvoja láska chladne.
V rukách krčím opäť ďalší papier,
keď slová nezachytia čo cítim,
pretože oni nevidia tvar tvojich pier,
a ja neviem opísať vlastné city.
Predsa nepočula si ich ani ty.
Je neskoro obzerať sa po ranách,
nikdy nedala si najavo,
to čo ja píšem na týchto stranách.
No ak by sa to nestalo,
kto by mi nastavil zrkadlo?
Ani nevieš, ako si prispela.
Si základom toho, čo viem o sebe teraz.
Medzitým som dospela,
a dospievaním stratila kus teba,
stratila som ťa takmer celú.
Dúfam, že občas si spomenieš na nás,
keď nájdeš úryvok starej správy,
či začuješ tón, aký mal aj môj hlas.
Dúfam, že to tiež nevieš stráviť,
že to medzi nami nevieš spraviť.
Dúfam- no ja nechýbam ti, tým som si istá.
Ide *** o zbožné prianie,
táto cesta bola príliš tŕnistá.
A bola by to márna práca,
tvoja náklonnosť sa už dávno stráca.
Nikdy si moju lásku nechcela,
a napriek tomu si mi dávala za vinu,
že som niekoho opäť ľúbila.
Tak teda gratulujem, k veľkému víťazstvu,
že aj po rokoch ma privádzaš k zúfalstvu.
O problémoch si vravela všetkým okolo,
iba ja som o nich nevedela,
dokým nebolo neskoro.
Ospravedlniť sa ti už nezmôžem,
písať o tebe je to jediné čo dokážem.
Nikdy nebudeš čítať tieto riadky,
hneď by si vedela, že sú o tebe.
Ale ja radšej píšem ako spomínam na hádky,
preto dovoľ mi povedať to v tomto texte,
aj keď si dávno na inej ceste.
Vieš, že ťa ľúbim, je tak ťažké prestať.
Preto milujem ťa v motýľoch,
piesňach, ktoré nedokážem prehrať,
v hororových motívoch,
a seriálových archívoch.
Milujem ťa v starých správach,
v každej note a každom štetca ťahu,
v hrách, ktoré so mnou nikto iný nechce hrávať.
Všetko to ma späť k tebe ťahá,
ale v tme sa ťa tak ťažko hľadá.
Zostal mi po tebe iba list,
spáliť ** nedokážem.
Nedá sa to vrátiť, je čas ísť.
Za tie slová to nestálo,
ale ľúbila si ma príliš málo.
7d ago
May 27, 2026 at 1:06 PM UTC
Sedím na okraji vane
zatiaľ čo si žehlíš vlasy.
Neviem sa vynadívať na ne,
aj keď ich zradí vlhkosť,
predsa rámujú tvoju tvár a v nej je toľká sladkosť.
Sedím na tvojej posteli.
Ty sedíš vedľa mňa, snáď zostaneš.
Tvoje ruky sa zachveli,
a zrazu všetka nádej zomiera,
moje srdce opäť úzkosť zoviera.
Miestnosťou znejú tóny klavíra,
„Melanchólia lásky“,
aká irónia.
Tvoje prsty na klávesoch sú také ladné,
takmer zabudnem, že tvoja láska chladne.
V rukách krčím opäť ďalší papier,
keď slová nezachytia čo cítim,
pretože oni nevidia tvar tvojich pier,
a ja neviem opísať vlastné city.
Predsa nepočula si ich ani ty.
Je neskoro obzerať sa po ranách,
nikdy nedala si najavo,
to čo ja píšem na týchto stranách.
No ak by sa to nestalo,
kto by mi nastavil zrkadlo?
Ani nevieš, ako si prispela.
Si základom toho, čo viem o sebe teraz.
Medzitým som dospela,
a dospievaním stratila kus teba,
stratila som ťa takmer celú.
Dúfam, že občas si spomenieš na nás,
keď nájdeš úryvok starej správy,
či začuješ tón, aký mal aj môj hlas.
Dúfam, že to tiež nevieš stráviť,
že to medzi nami nevieš spraviť.
Dúfam- no ja nechýbam ti, tým som si istá.
Ide *** o zbožné prianie,
táto cesta bola príliš tŕnistá.
A bola by to márna práca,
tvoja náklonnosť sa už dávno stráca.
Nikdy si moju lásku nechcela,
a napriek tomu si mi dávala za vinu,
že som niekoho opäť ľúbila.
Tak teda gratulujem, k veľkému víťazstvu,
že aj po rokoch ma privádzaš k zúfalstvu.
O problémoch si vravela všetkým okolo,
iba ja som o nich nevedela,
dokým nebolo neskoro.
Ospravedlniť sa ti už nezmôžem,
písať o tebe je to jediné čo dokážem.
Nikdy nebudeš čítať tieto riadky,
hneď by si vedela, že sú o tebe.
Ale ja radšej píšem ako spomínam na hádky,
preto dovoľ mi povedať to v tomto texte,
aj keď si dávno na inej ceste.
Vieš, že ťa ľúbim, je tak ťažké prestať.
Preto milujem ťa v motýľoch,
piesňach, ktoré nedokážem prehrať,
v hororových motívoch,
a seriálových archívoch.
Milujem ťa v starých správach,
v každej note a každom štetca ťahu,
v hrách, ktoré so mnou nikto iný nechce hrávať.
Všetko to ma späť k tebe ťahá,
ale v tme sa ťa tak ťažko hľadá.
Zostal mi po tebe iba list,
spáliť ** nedokážem.
Nedá sa to vrátiť, je čas ísť.
Za tie slová to nestálo,
ale ľúbila si ma príliš málo.
nejde mi dat do nadpisu dlzen, im so over this already
povodny nazov bol velka duhova kriza co je pretty much vsetko co potrebujete vediet
21/4/2026
Request permission to use this poem