I saw your eyes locked onto mine,
Is that a sign that means we’re fine?
Your eyes are lying, mine are crying,
I wish that would stop me, but I keep on trying.
While you have so much to see and do
the only thing I do, is write of you.
Stuck with my notebook, words you don’t care about,
and you’ll never hear, for I can’t just scream them out.
You’ll visit all the countries,
climb through all their green trees,
and I’ll wish I was with you,
though I doubt that will come true.
You have these things to look forward to,
and I watch you, washing away the blue.
I long to be a part of them,
but the thorns have grown too thick on my stem.
For it’s already February,
now each week I grow more wary.
How am I to deal with all this dread?
I don’t know. At least not yet.
And I swear you look my way,
but the next moment you push away,
and one second, you’re the centre of my world,
but next I wait hours for a single word.
The suspension breaks my heart every time,
and tho you break me down; I’d still love to call you mine.
I’d squeeze my heart out, until it’s rotten, black,
for a girl who doesn’t like me back.
I’m sure you want us to just be friends,
but god this can’t be how it ends...
Until I abandon my obsession,
this is the closest I’ll get to a confession.
3d ago
May 31, 2026 at 1:43 PM UTC
Slnko hreje zem,
mráz sa mu už neubráni.
Hreje nás až sem,
zatiaľ čo snežienky nesmelé
opúšťajú postele.
Chodník vonia po daždi,
v praskline kvitne kvet.
Jeho zjav takmer dráždi,
a kým padajú posledné kvapky,
existuje šepky.
Vtáky zlietajú sa,
keď ustane vietor.
Aj ich zaujíma jarná krása,
a nechýba im viera,
že už skončila sa zima biela.
Hudba zrazu znie jemne.
Vtáčia pieseň je krehkejšia.
Už skončili sa víchrice temné,
a občas ešte spadnú krúpy,
ale jar tak ľahko neustúpi.
Ťažké mračná opúšťajú nebo,
krutý mráz na jazere
akoby tu nikdy nebol.
A možno zatiaľ nerastú jahody,
no splnila sa časť jarnej dohody.
Nielen jar sa prebúdza,
aj šťastie sa šíri vzduchom,
keď o slnko viac niet núdza.
Melanchólia vojnu vzdáva,
smútok bielou vlajkou máva.
Jar víta nový život,
ale leto je vzdialené, príde mi nemožné.
Počuť zrýchlený srdca tlkot,
pretože na jar si istý ničím byť nemôžme.
Zima mi dýcha na krk, obzerám sa nervózne.
Slnko, teplo a toľko krásy,
ale počasie sa môže v sekunde zmeniť,
a ja mám strach čo jar prichystá si.
No lepšie ako jar celkom zmeškať,
je zopár búrok s chladnou hlavou prečkať.
4d ago
May 30, 2026 at 1:42 PM UTC
I yearn for a heart yearning for mine,
that’s all I’ve been asking for all the time.
But I’m a little selfish now, I want you close.
I want said yearning heart to be yours.
Attention - I savour every bit,
one day I might drown in it.
I could almost believe you like me too,
but your words are so hard to see through.
I want you, like a house to call a home,
a room to call my own,
your soul with my soul bound,
when we’re six feet under the ground.
If they have seen your smile,
or talked with you for a while,
they too would look for signs.
They too would want to blur the lines.
Now, sometimes you call me pretty,
I try to reply with something witty,
so you’ll overlook my obsession,
for what if I got the wrong impression.
But at night, while lying in the bed,
I idolise you in my head.
You’re perfect in my mind,
if only I had what you’re looking to find.
When will I get rid of this feeling?
Always stuck looking at the ceiling
with a head full of thoughts, heart full of love,
wishing at the stars above.
But what else would I even do,
if not constantly think of you?
I’d have way too much free time,
instead of on you, I’d be drunk on wine.
Still, I look for hidden meaning,
for I crave you with my whole being.
The moon is once again a crest,
so much time has already passed.
6d ago
May 28, 2026 at 2:05 PM UTC
Sedím na okraji vane
zatiaľ čo si žehlíš vlasy.
Neviem sa vynadívať na ne,
aj keď ich zradí vlhkosť,
predsa rámujú tvoju tvár a v nej je toľká sladkosť.
Sedím na tvojej posteli.
Ty sedíš vedľa mňa, snáď zostaneš.
Tvoje ruky sa zachveli,
a zrazu všetka nádej zomiera,
moje srdce opäť úzkosť zoviera.
Miestnosťou znejú tóny klavíra,
„Melanchólia lásky“,
aká irónia.
Tvoje prsty na klávesoch sú také ladné,
takmer zabudnem, že tvoja láska chladne.
V rukách krčím opäť ďalší papier,
keď slová nezachytia čo cítim,
pretože oni nevidia tvar tvojich pier,
a ja neviem opísať vlastné city.
Predsa nepočula si ich ani ty.
Je neskoro obzerať sa po ranách,
nikdy nedala si najavo,
to čo ja píšem na týchto stranách.
No ak by sa to nestalo,
kto by mi nastavil zrkadlo?
Ani nevieš, ako si prispela.
Si základom toho, čo viem o sebe teraz.
Medzitým som dospela,
a dospievaním stratila kus teba,
stratila som ťa takmer celú.
Dúfam, že občas si spomenieš na nás,
keď nájdeš úryvok starej správy,
či začuješ tón, aký mal aj môj hlas.
Dúfam, že to tiež nevieš stráviť,
že to medzi nami nevieš spraviť.
Dúfam- no ja nechýbam ti, tým som si istá.
Ide *** o zbožné prianie,
táto cesta bola príliš tŕnistá.
A bola by to márna práca,
tvoja náklonnosť sa už dávno stráca.
Nikdy si moju lásku nechcela,
a napriek tomu si mi dávala za vinu,
že som niekoho opäť ľúbila.
Tak teda gratulujem, k veľkému víťazstvu,
že aj po rokoch ma privádzaš k zúfalstvu.
O problémoch si vravela všetkým okolo,
iba ja som o nich nevedela,
dokým nebolo neskoro.
Ospravedlniť sa ti už nezmôžem,
písať o tebe je to jediné čo dokážem.
Nikdy nebudeš čítať tieto riadky,
hneď by si vedela, že sú o tebe.
Ale ja radšej píšem ako spomínam na hádky,
preto dovoľ mi povedať to v tomto texte,
aj keď si dávno na inej ceste.
Vieš, že ťa ľúbim, je tak ťažké prestať.
Preto milujem ťa v motýľoch,
piesňach, ktoré nedokážem prehrať,
v hororových motívoch,
a seriálových archívoch.
Milujem ťa v starých správach,
v každej note a každom štetca ťahu,
v hrách, ktoré so mnou nikto iný nechce hrávať.
Všetko to ma späť k tebe ťahá,
ale v tme sa ťa tak ťažko hľadá.
Zostal mi po tebe iba list,
spáliť ** nedokážem.
Nedá sa to vrátiť, je čas ísť.
Za tie slová to nestálo,
ale ľúbila si ma príliš málo.
7d ago
May 27, 2026 at 1:06 PM UTC